Ako prišiel Hugo k nám
Jeden pekný deň v máji alebo júni (už si presne nepamätám), mi zavolala Danka, že známa jej známej má dospelého čierneho psa zo Švédska, pre ktorého hľadá nový domov. Vraj ho pôjde pozrieť, že ako vyzerá, aký má rodokmeň ...
Ale nastal tu taký maličký problém, kde ho dať, keby vyzeral trošku k svetu :o). Danka mala doma plný dvor a ja som mala doma 4 psov – Alesku, Sofiu, Rolíka, Donyho a ešte otcovu Ninu. A naši už z týchto 5 neboli nejak veľmi nadšení, vraj ich už je dosť. Tak som Danke povedala, že bohužiaľ, k nám sa nezmestí (že by ma naši asi „vyhodili“ aj s mojimi psami :o).
Tak mi neskôr volala, že ho bola pozrieť, povedala, že momentálne nie je v dobrej kondícii, má trošku svetlejšie oko, ale inak vyzerá veľmi dobre, je to proste rodený „showman“ a hlavne - svojou povahou jej veľmi pripomínal Sailora. Pozrela si rodokmeň, výsledky vyšetrení a porozprávala sa s majiteľkou.
Zistila zaujímavé veci: majiteľka pôvodne kontaktovala chovateľov labradorov, ktorí ju odkázali na prezidenta SRK. Ten sa aj s manželkou bol na psa pozrieť, zobrali ho domov, samozrejme aj s rodokmeňom. Majiteľke povedali, že by si ho vzali, že pes vyzerá veľmi dobre a mohol by povyhrávať veľa výstav, ale najskôr sa pokúsia zistiť niečo o jeho predkoch a samozrejme psa si nenechajú, kým nebude mať všetky vyšetrenia – bedrá, lakte, oči.
Ale aká bola pani prekvapená, keď jej o niekoľko dní volali, že ten pes je agresívny, že o ňom nič na internete nenašli a jeho predkov vôbec nepoznajú (zvláštne, lebo má v rodokmeni dosť známych psov). Tak sa stretli na klinike v Trnave, kde išiel pes na vyšetrenia – RTG bedier a lakťov, očné vyšetrenie a výsledok bol DBK 0/0, DLK 0/0, oči čisté. Majiteľka si ho vzala domov a posťažovala sa kamarátke, ktorá neskôr kontaktovala Danku.
Už vtedy jej to bolo zvláštne, lebo „agresívneho“ psa priniesli spolu s iným psom v jednom aute a ani jeden z nich s tým nemal problém. A najviac ju prekvapilo, keď jej o niekoľko dní pani prezidentová volala, že ten pes je hodný tak 5 000 Sk a môže ho dať k ich známemu, ktorý s ním bude poľovať na kačky.
Tak za pár dní z víťaza veľa výstav mala psa vhodného tak akurát na kačky :o).
Danka pri stretnutí majiteľke vysvetlila, že vyšetrenia dopadli výborne, ale pes má v rodokmeni nosičov PRA a preto je ešte potrebné dať mu urobiť OptiGen. Že sa ešte rozhodne, pozrie si švédsku databázu (ktorú im môžeme iba závidieť) a dá jej vedieť.
Tak sme sa rozprávali, že síce tu je riziko nosiča PRA a nikto nie je dokonalý
, ale že ten pes má kvality, ktoré prevýšia jeho nedostatky. A keď som sa spýtala, ako sa volá a Danka povedala: Hugo, vedela som, že toho psa chcem. Už dlhšie som dúfala, že niekedy v budúcnosti budem mať doma čierneho psa (najlepšie zo Švédska), ktorý sa bude určite volať Hugo. Už stačilo len málo – doma presvedčiť rodičov, že ten jeden pes sa na dvor ešte zmestí :o). Tak som ich doma začala postupne „spracovávať“, že nechcem nič k narodeninám, že ja si donesiem darček – nového psa. Najskôr o tom nechceli ani počuť, ale postupne si na túto myšlienku zvykli.
A tak sme sa po dohode s Hugovou majiteľkou vybrali pre môjho vysnívaného Hugeska – ja, Danka a Peťo. Mali sme sa stretnúť v Ladomerskej Vieske a ja som sa nevedela dočkať, kedy ho uvidím. Prišli sme skôr, ale nečakali sme dlho. Hugo sa mi zapáčil na prvý pohľad a dúfam, že aj ja jemu. Chcela som ísť hneď domov, ale ešte sme išli na obed. Tak sme trošku pokecali, Huga som nachovala hranolkami (chutili mu) a vlastne si ma hneď aj adoptoval.
Pri rozlúčke sme sa chceli s Hugeskovou majiteľkou vyrovnať, ale ona len povedala, že je rada, že Danka s ňou jednala na rovinu, nič jej nezatajila a hlavne, že Hugo sa u nás bude mať určite dobre a tým nám Huga darovala. A nakoniec ešte skonštatovala, že i keď je ženou hokejistu, nie je úplne sprostá, ako si to o nej niekto myslel.
Cestou domov som bola veľmi zvedavá, čo na náš nový prírastok povie naša svorka. Najskôr sme ho zoznámili s Aleskou, potom so Sofiou, s Donym a nakoniec s Rolíkom. Nikto s tým nemal problém, tak sme rovno išli na prechádzku a bolo – mala som svojho Hugeska. Nine (slovenský kopov) sme ho nepredstavovali, lebo ona už „trpela“ našich 4 labradorov :o).
Hugesko sa rýchlo adaptoval, ale aby sme splnili podmienky chovnosti SRK, tak nás čakali výstavy (s tým nebol problém) a samozrejme skúšky. Hugo prišiel 12. 8. a v septembri boli v Lučenci plánované JSMP, tak som si povedala, prečo nie? Začala som s ním chodiť von, aportovať vedel, síce zver nikdy predtým nevidel, ale nemal s tým žiadny problém. Keď som mu ukázala bažanta, vzal ho na „plnú hubu“ a chodil s ním okolo mňa. Tak isto, keď sme išli cvičiť kačicu – prišli sme k vode, známy hodil kačicu do vody (ani sme mu ju nedali ovoňať), Hugo sa vrhol do vody a zas na „plnú hubu“ mi ju doniesol a také isté to bolo aj so zajacom :o). Jediné čo nechápal, prečo by mal štekať do mačky. Ale to nevadí, veď je to labrador a ten nemá štekať do mačky! A spravili sme JSMP v III. cene.
Keď sme už mali skúšky za sebou a Hugo sa ako-tak dostával do kondície (vypadala mu stará srsť), tak sme naplánovali prvé výstavy – klubovku v Maďarsku, v Čechách a 2 výstavy v Nitre. Medzitým sme poslali na vyšetrenie Hugeskovu krv do OptiGenu a prišiel nám skvelý výsledok – Optigen normal / clear, čo znamená, že Hugo nie je nosičom PRA!
Tak sme začali s Hugom chodiť na výstavy a na moje veľké prekvapenie, 
Hugo si výstavy neskutočne užíval (a stále užíva), časom sme boli zohraté duo :o). A k dnešnému dňu je Hugo (pes vhodný akurát tak na kačky) Šampión krásy Slovenska, Čiech, splnil podmienky na udelenie titulu Chorvátsky šampión a je čakateľom titulu Šampión krásy Maďarska, Rumunska a titulu Interšampión!
Touto cestou sa chcem poďakovať Hugovej bývalej majiteľke – Lenke Dömeovej a Danke Bartošovej za krásny darček k narodeninám !
A samozrejme chcem poďakovať aj p. prezidentovej za úžasnú reklamu, ktorú robí Hugovi – teraz už viete prečo.
12.12.2008